Ako obvykle sa uložím do postele, porozmýšľam nad uplynulým dňom a zatvorím oči. Namiesto tmy sa mi však pred očami rozleje neobvyklé, zvláštne svetlo. Vo svetle vidím ženu. Vysokánsku. Vôbec mi nie je divné, aké je veľmi vysoká. Naopak, akoby to bola úplná samozrejmosť a v tomto svete boli všetci takí vysokí. Oblečená je ako moslimka, alebo skôr ako Panna Mária. Ale cítim, že to nieje ona. Všetko sa mi zdá samozrejmé. Zvláštne je to, čo drží v náručí. To na čo ma upozorňuje aj keď mlčí. Pozerá raz na pravú, raz na ľavú ruku. Drží v nich niečo zabalené v látke, ako dva podlhovasté uzlíky.
Pochopím, že sú to deti. Deti, ktoré sa mali narodiť. Pochopím, že sa mám sústrediť na ne a na to, čo mi chcú povedať.
Okolo mňa je nádherný pokoj a zrazu myšlienky týchto detí sa stanú aj mojimi myšlienkami. Neviem, či sa toto dá nazvať telepatickým rozhovorom, pretože tieto dva uzlíky vlastne mlčia.
Napriek tomu viem tento zážitok pretlmočiť.
Hovoria: „Mamička sa trápi, pretože nás nenechala narodiť sa. Čakáme tu na ňu. Raz sa stretneme, ale nechceme, aby sa trápila. Trápením ubližuje svojej duši. Je potrebné, aby si odpustila. Máme ju rady a tešíme sa na ňu. Ak si ona odpustí, ani nám nebude smutno, veď my aj odtiaľto môžeme zdieľať jej život. Cítime to, čo cíti ona. Už nechceme vidieť jej trápenie a ľútosť nad tým, čo sa stalo. Máme ju rady, máme ju rady, je tu láska a my ju máme rady.“
Vnímam veľký pocit lásky, cítim pokoj a bezpečie.
Niekto sa stará o niekoho nenarodené deti.
Premýšľam. Komu mám toto povedať?
Nepoznám nijakú ženu, ktorá by si dala preč deti.
Dva potraty! Zrejme tesne za sebou.
Obraciam sa znovu na vysokú pani, pretože „rozhovor“ s nenarodenými skončil.
„Komu mám dať tento odkaz? Je zvláštny a krásny. Rada by som ho odovzdala, ale komu?“
„Pozri to je ona,“ odvetila.
Naskočil obraz mladej, dlhovlasej blondínky. Má okolo dvadsať rokov. Do tváre jej poriadne nevidím, ale viem, že tie vlasy sú dôležité.
„Zajtra príde, spoznáš ju. Pomoc pri nej potrebuje aj niekto iný.“
Mám nejasný pocit, že pomoc potrebuje babička tejto ženy, ale v hlave mi víri plno otázok a znovu sa pýtam: „Ale potom aké duše to máte na rukách, ako to, že ju volajú matkou, keď sa ešte nenarodili?“
Stihla som položiť len otázky, ale odpoveď ostala tajomstvom.
Neodpovedala mi. Rozplynuli sa. Svetlo zmizlo. Nádherný pokoj ostal.
(Biele Svetlo – Zdenka Janková)
