Arlene však stála na parkovisku a opierala sa o jeho auto.
„Viete, v čom je váš problém?“ spýtala sa.
Bola to zase tá Arlene, ktorú poznal, naplnená spravodlivým hnevom, pripravená povedať mu svoje. Reubena to napodiv potešilo.
„Nie, neviem.“
„Váš problém je, že nikomu nedáte šancu, hneď si myslíte, že vás nikto nechce. Nemohla by som vás odmietnuť, aj keby som chcela. Ste príliš rýchly.“
„Ďakujem, Arlene. Zaujímavý postreh.“
Podišiel k autu a ona , presne ako predpokladal, odstúpila nabok. Nákup zložil na sedadlo spolujazdca, nastúpil a zabuchol dvere. Lenže Arlene neodišla. Kým stihol naštartovať, zaklopala na okno.
Stiahol ho do polovice.
„Chcete ujsť, alebo čo?“
„Chcem aj nechcem.“
„Čo je to za odpoveď?“
„Úprimná. Čo ste čakali?“
„Že poviete, v nedeľu večer nemám čo robiť, Arlene, mohli by sme spolu ísť do kina.“
Reuben si povzdychol. Zaradil rýchlosť, no hneď ju zasa vyhodil a povedal: „Arlene, nešli by ste so mnou v nedeľu do kina?“
Hoci to nemal v úmysle, jeho slová vyzneli trucovito, ako keď malému chlapcovi prikážu ospravedlniť sa za niečo, čo nevykonal.
„Pôjdem s vami.Ale stavím sa, že to oľutujem.“
„Aj ja,“ zamrmlal Reuben, ale až o dva bloky Ďalej
Pošli to ďalej – Catherine Ryan Hydeová
