Viete čo je najčudnejšie? Keď pre niekoho znamenáte viac ako on pre vás. Myslím oveľa viac. Je to taký rozdiel ako život na dvoch rôznych planétach.
Zažil som to na vlastnej koži. Keď som bol prvák na strednej, miloval som istú Lauru Furleyovú. Vždy pred spaním som si stále dookola opakoval jej meno. Mal som ceruzku, ktorú stratila na chodbe. Opatroval som ju v škatuľke, zabalenú v hodvábnom papieri. Bolo to strelené. Ako oltár či čo. Vystrihol som tri jej fotky zo školskej ročenky a dal ich do rámu. V živote som s ňou neprehovoril. Ani ahoj, vážne. Pravdu povediac, neviem, či som jej niekedy pozrel do očí. Ale chcel som s ňou žiť až do smrti. A keby som nemohol, myslel som si, že sa s tým nikdy nezmierim. Potom mi napadlo, že by asi bola prekvapená, keby o tom vedela.
Asi by sa spýtala: Matt? Ktorý?
Nevravím, že pani Greenbergová bola do mňa zaľúbená, to nie. Len mi to pripadá čudné. Nikdy som si ju nevšímal viac ako iných zákazníkov. Akurát som vedel, ako sa volá, a tak som povedal: „Dobrý večer, pani Greenbergová. Ako sa máte?“
Pánabeka. Musela byť strašne osamelá.
Pošli to ďalej – Catherine Ryan Hydeová
