Vždy, keď sa niečo neuberá tak, ako očakávame, máme tendenciu obviňovať z toho
niekoho iného. Keď tak činíme, strácame obrovskú príležitosť niečo sa naučiť.
Svet napreduje vďaka tomu, že sa učí na chybách. Ak niekoho obviňujeme, dáva to tej
osobe moc nad situáciou. Napríklad: „Keby bol John urobil to, s čím súhlasil, že to
urobí, potom by sa to nikdy nebolo stalo.“ Môže to byť pravda. Bohužiaľ toto tvrdenie
dáva Johnovi moc nad situáciou a my sa zvyčajne z takejto skúsenosti len veľmi málo
poučíme.
Ak sa vyhneme pasci obviňovania, potom máme občas tendenciu ospravedlňovať to, čo sa
stalo. „Bol by som tú prácu urobil, keby som včera celú noc necestoval a dnes by som
nebol priveľmi unavený, aby som sa mohol sústrediť na projekt.“ Toto je iná forma
obviňovania. Namiesto obviňovania osoby obviňujeme okolnosti. Opäť nieje podstatné,
či je ospravedlnenie primerané, strácame však príležitosť optimálne sa poučiť z danej
situácie.
Ak prekonáme obviňovanie a ospravedlňovanie, dostaneme sa na ďalšiu úroveň
optimálneho poučenia. Je to hanba – sebatrýznenie: „Urobil som tú najväčšiu hlúposť!“
Namiesto obviňovania inej osoby alebo okolností obviňujeme seba. Takýmto spôsobom až
priveľmi redukujeme možnosť poučiť sa.
Kde je teda optimálne miesto na posudzovanie životných skúseností?
Z bodu osobnej zodpovednosti – z miesta nad čiarou
Milionárom za minútu – Mark Victor Hansen, Robert G. Allen
