– Hviezdy sú krásne vďaka ruži, ktorú nie je vidieť..
Odpovedal som „prirodzene“ a mlčky som sa vo svetle mesiaca zadíval na vlny piesku.
– Púšť je krásna, – dodal.
A bola to pravda. Vždy som mal rád púšť. Človek si sadne na pieskový presyp. Nič nevidí. Nič nepočuje. A predsa čosi v tichu žiari…
– Púšť robí krásnou to, že niekde skrýva studňu… – povedal Malý princ.
Bol som prekvapený, že som zrazu pochopil to tajomné žiarenie piesku. Keď som bol malým chlapcom, býval som v starobylom dome a podľa povesti mal v ňom byť zakopaný poklad. Prirodzene, nikdy ho nikto nevedel nájsť, ba ni ho možno nikto nehľadal. Ale pridával čaro celému domu. Môj dom skrýval vo svojom vnútri tajomstvo…
– Áno, – povedal som Malému princovi, – či už ide o dom, o hviezdy alebo o púšť, to, čo ich robí krásnymi, je neviditeľné!
Malý princ – Antoine de Saint Exupéry
