Všetko naznačuje, že sa chystám rozhodnúť pre niečo nesprávne, ale chyby sú dôkazom toho, že niečo robíme. Čo vlastne ľudia odo mňa očakávajú? Aby som neriskovala? Aby som sa vrátila tam , odkiaľ som prišla, a nedokázala povedať životu „áno“?
V jedenástich rokoch som sa už raz chyby dopustila, keď si ten chlapec prišiel vypožičať ceruzku, vtedy som pochopila, že druhá príležitosť už nikdy nemusí prísť, že dary, ktoré nám život ponúka, je lepšie prijať hneď. Samozrejme, je to nebezpečné, ale vari toto nebezpečenstvo prevyšuje riziko, ktorému som sa vystavovala počas štyridsiatich ôsmich hodín cesty autobusom? Ak mám byť niečomu alebo niekomu verná, predovšetkým musím byť verná sebe samej. Ak hľadám skutočnú lásku, musím sa najprv nasýtiť priemerných lások, ktoré ma stretávajú. Aj keď mám len málo životných skúseností, viem, že nik nie je pánom nikoho a ničoho a všetko je iba ilúzia – a to od materiálnych statkov až po duševné vlastnosti. Kto stratil niečo, čim si bol takmer istý ( a mne sa to stalo už niekoľkokrát), napokon sa naučí, že mu na svete nepatrí nič.
Ak mi teda nič nepatrí, nemusím strácať čas tým, že sa budem starať o veci, ktoré mi nepatria, lepšie je žiť tak, akoby dnešok bol prvý (alebo posledný) deň môjho života.
Už som sa cítila ranená, keď som stratila mužov, do ktorých som sa zamilovala. Dnes som presvedčená, že nikto nestráca nikoho, pretože nikto nikoho nevlastní. Toto je naozajstná skúsenosť, ktorú nám dáva sloboda: mať najdôležitejšiu vec na svete a pritom ju nevlastniť.
Jedenásť minút – Paulo Coelho
