Žil raz jeden drevorubač, ktorý sa chcel zamestnať v drevárskej firme. Plat mu ponúkli dobrý a pracovné podmienky ešte lepšie, a tak sa rozhodol, že sa majiteľom predstaví v čo najlepšom svetle.
Prvý deň predstúpil pred predáka, ktorý mu dal sekeru a ukázal určitý úsek lesa.
Drevorubač sa s radosťou pobral do lesa rúbať drevo. Za jediný deň sťal osemnásť stromov.
– Gratulujem, – povedal mu predák. – Len tak ďalej.
Drevorubač, povzbudený slovami nadriadeného, sa na druhý deň rozhodol podať ešte vyšší výkon. Preto si večer ľahol spať zavčasu. Na druhý deň ráno vstal najskoršie zo všetkých a vybral sa do lesa.
Navzdory všetkému úsiliu sa mu nepodarilo vyťať viac ako pätnásť stromov.
– Som zrejme unavený, – pomyslel si. A rozhodol sa, že si ľahne spať hneď po západe slnka.
Na tretí deň vstal už na svitaní, rozhodnutý dosiahnuť svoj vlastný limit – osemnásť stromov. Lenže toho dňa sa mu nepodarilo vyrúbať ani polovicu.
Na ďalší deň ich bolo už len sedem, potom päť a v piatok mu trvalo celé popoludnie, kým sa mu podarilo sťať druhý strom.
V obavách z toho, čo na jeho výkon povie predák, zašiel drevorubač za ním. Priznal sa, ako na tom je, a potom nardiadeného znova a znova ubezpečoval, že sa bude zo všetkých síl snažiť – až do vyčerpania.
Predák sa však drevorubača opýtal: „A kedy si si naposledy ostril sekeru?“
– Ostril sekeru? Nemal som čas ostriť si sekeru. Mal som veľa práce s rúbaním stromov.
Demián, načo sa púšťať do práce s obrovským úsilím , ktoré sa onedlho aj tak ukáže ako nedostatočné? Keď sa o niečo úporne snažíme, čas potrebný na oddych nie je nikdy dostatočne dlhý na to, aby sa odstránila únava.
Odpočívať, zmeniť činnosť, robiť niečo iné – to je často jediný spôsob, ako nabrúsiť svoje pracovné nástroje…
(Porozprávam ti – Jorege Bucay)
