Dve žabky raz spadli do džbána so smotanou.
Veľmi rýchlo si uvedomili, že sa topia, pretože boli v kvapaline hustej ako tekutý piesok, kde sa nedalo plávať ani vznášať na hladine. Žabky v smotane najprv trepotali nožičkami a pokúšali sa dostať k okraju nádoby. Zbytočne. Stále sa čľapotali na jednom mieste a topili sa. Cítili, že dostať sa na hladinu a nadýchnuť sa je pre ne čoraz väčšia námaha.
Jedna z nich nahlas povedala:“ Už nevládzem. Nedostaneme sa my veru odtiaľto. V tejto hmote sa nedá plávať. Čaká ma istá smrť, a preto nevidím najmenší dôvod, prečo si predlžovať utrpenie. Nechápem aký zmysel má zomrieť únavou zo zbytočnej námahy.“ Keď to povedala, prestala trepať nožičkami a vzápätí sa rýchlo ponorila. Hustá biela tekutina ju pohltila.
Druhá žabka bola vytrvalejšia a možno tvrdohlavejšia. Povedala si: „Je to síce márne a neexistuje spôsob, ako sa dostať z tejto kaše. Ale aj keď sa blíži moja smrť, budem bojovať do posledného dychu. V žiadnom prípade nehodlám zomrieť skôr, ako udrie moja posledná hodina.“
Druhá žabka naďalej trepotala nožičkami stále na tom istom mieste, no ani ona sa celé dlhé hodiny nepohla čo len o kúsok.
A odrazu sa smotana od toľkého kopkania a trepotania malými stehienkami premenila na maslo.
Prekvapená žabka urobila hop a skok, a hoci sa jej šmýkalo pod nohami, dostala sa až k okraju nádoby. Preskočila cezeň a potom si celou cestou domov veselo pokvakovala.
– Je to ako v Almafuerteho básňach. – povedal som. – nevzdať sa ani po porážke“.
– Možno, – odvetil zamyslene Tučniak. – Ale v tomto konkrétnom prípade si myslím, že ide o zásadu “ nevzdať sa ešte pred porážkou“.
(Porozprávam ti… – Jorge Bucay)
