Hluchá žena

Povedz mi, Damián. Ak si už nepamätáš, ak nevieš čo ti odpovedala, ako môžeš tvrdiť, že to bola somarina?
– Pretože keď si Gabriela niečo vezme do hlavy, obhajuje to hocijakou blbosťou a nezaujímajú ju žiadne rozumné protiargumenty. Znevažuje všetko, čo povie druhý, problematizuje každé slovo; jediné, čomu rozumie, sú vlastné dôvody.
-Skrátka znevažuje tvoje argumenty.
-Áno.
– Hovorí, napríklad, že tvoj nápad je hlúpy alebo že si tvrdohlavec…
– Tak.
– Alebo že si náladový a rozmarný…
– Áno, aj to. Ako to vieš…?
– Včera som počul dobrý príbeh…

Istý muž, jednoznačná hlava rodiny, volá lekárovi.
– Ahoj Ricardo, tu je Julián.
– Ach, nazdar. Čo potrebuješ, Julián?
– Počuj, volám ti, lebo sa bojím o Máriu.
– A čo sa jej stalo?
– Začína hluchnúť.
-Ako to, že začína hluchnúť?
– Nuž, je to tak. Naozaj. Príď ju, prosím, vyšetriť.
– Dobre, ale hluchota nie je choroba, ktorá by prichádzala náhle alebo nečakane. V pondelok mi ju priveď do ordinácie.
Vyšetrím ju.
– Myslíš, že s tým môžem čakať do pondelka?
– Ako si prišiel na to, že nepočuje?
– Nuž… volám ju, a ona neodpovedá.
– Pozri sa, možno je to len nejaká banálna príčina, napríklad vatový tampón v uchu. Viš čo? Skúsim si zaraz na diaľku overiť stupeň Máriinej hluchoty. Kde si teraz?
– V spálni.
– A kde je ona?
– V kuchyni.
– Fajn. Zavolaj na ňu odtiaľ, kde si.
– Máríaaaaaaaaaaaa…! Nie, nepočuje ma.
– Dobre. Choď ku dverám spálne a zavolaj na ňu odtiaľ.
Zakrič do chodby.
– Máriaaaaa…! Nič, ani ň.
– To nič, nezúfaj si. Pomaly sa k nej po chodbe približuj a stále ju pritom volaj. A maj pri sebe bezdrôtový telefón, nech som pri tom i ja. Uvidíme, kedy ťa začuje.
– Máriaaaaaaaa…! Máriaaaaa…! Máriaaaaaaaa…!
Nič. Nula bodov. Stojím predo dvermi kuchyne a pozerám sa na ňu. Je obrátená chrbtom a umýva riad, ale nepočuje ma.
Máriaaaaaa…! Stále nič.
– Choď k nej bližšie.
Muž vojde do kuchyne, podíde k Márii, položí jej ruku na plece a zareve jej rovno do ucha:
– Mááriaaaa…!
Vtedy sa nahnevaná manželka obráti a hovorí:
– Čo chceš? Čo chceš, čo chceš, preboha, čo od mňa stále chcééééééééš?! Už si na mňa desaťkrát volal, a ja som sa ťa desať krát opýtala, čo chceš. Si zo dňa na deň hluchší. Mal by si už konečne zájsť k lekárovi….


Tomu sa hovorí projekcia, Demián. Zakaždým, keď človek na druhom pozoruje niečo, čo mu na ňom prekáža, mal by sa zamyslieť, či to čo vidí, nie je do istej miery príznačné práve preňho samotného.
A teraz sa vráťme k tvojmu problému… Čo si mi to hovoril o Gabrieliných rozmaroch?

(Jorge Bucay – Porozprávam ti…)

Post a Comment

Your email is never published nor shared. Required fields are marked *

*
*