Jednu oblasť postihlo strašné sucho. Tráva najskôr zožltla a potom uschla. Zomreli kríky a najslabšie stromy. Z neba nespadla ani kvapka a ráno nikdy zemi neprinieslo ani chvíľkové občerstvenie rosou.
Tisíce malých aj veľkých zvierat umierali. Len málo čo malo silu ujsť púšti, ktorá všetko pohlcovala.
Sucho bolo deň odo dňa horšie. Dokonca aj silné staré stromy, ktoré svojimi koreňmi dosahovali hlboko do zeme, stratili lístie. Všetky studničky a pramene zmizli. Potoky a rieky vyschli.
Iba malá kvetinka ešte žila, pretože jej jeden pramienok ešte dával pár kvapiek vody. Ale pramienok si zúfal:
„Všetko je suché, má smäd a umiera. A já s tým nedokážem nič urobiť. Aký zmysel majú moje dve kvapky vody?“
Po blízku stál starý a mohutný strom. Počul jeho nárek, a ešte než zomrel, povedal pramienku: „Nikto od teba nečaká, že dáš život celej púšti. Tvojou úlohou je udržať pri živote tú kytičku. Nič viac.“
Sme zodpovední za kvetinu. Ale často na to zabúdame, aby sme mohli nariekať nad všetkým, čo nedokážeme.
(Ďalšie príbehy pre potešenie duše – Bruno Ferrero)
