Dva týždne pršalo. Potom sa konečne objavilo vymydlené a priezračne modré nebo a vzduch iba voňal. Bol to tak krásny deň, že si ho človek pomaly ani nedokáže predstaviť.
Poľné práce však mali meškanie a statkár márne čakal svojho paholka.
Poslal za ním dcéru.
Dievča paholka našlo, ako si spokojne sedí na lúke pred svojou chatrčou a necháva si slnkom láskať tvár.
Pustila sa do neho a ostro mu nakázala, nech sa dá do práce.
Muž sa na ňu s úsmevom pozrela povedal: „A ty si naozaj myslíš, že ti takýto deň predám?“
Natoľko sme si zvykli všetko predávať a kupovať, že si už nedokážeme predstaviť tiež „nezaplatiteľné“ veci.
(Ďalšie príbehy pre potešenie duše – Bruno Ferrero)
