Veronika kráčala po chodbách, osvetlených rovnako slabo ako lôžkové oddelenie a uvedomovala si, že už je príliš neskoro: nedokáže ovládnuť svoj strach. „Musím sa ovládať. Ja predsa všetko, čo sa rozhodnem urobiť, dokážem priviesť až do konca.“
Naozaj dokázala v živote veľa vecí do konca, ale len takých vecí, na kotrých nezáležalo – preťahovať napríklad škriepky, ktoré by vyriešilo ospravedlnenie alebo sa rozhodla už nevolať mužovi, do ktorého sa zamilovala, len preto, že ten vzťah by podľa nej k ničomu neviedol. Neústupnosť prejavovala práve v tom, čo bolo najjednoduchšie: dokazovala si vlastnú silu a ľahostajnosť, napriek tomu, že v skutočnosti bola slabá a nikdy nevynikla v štúdiu ani v školských športových súťažiach a neuspela ani v pokusu o udržanie harmonického domova.
Prekonala svoje bežné slabé stránky iba preto, aby v dôležitých a zásadných veciach zlyhala. Dokázala sa tváriť ako nezávislá žena, a pritom zúfalo potrebovala niečiu spoločnosť. Keď niekam prišla, obrátili sa k nej všetky pohľady, ale obvykle nakoniec zostala večer sama, v kláštore u televízoru, na ktorom ani nešlo poriadne naladiť programy. Pred priateľmi zo seba robila závideniahodný vzor – a svoje najlepšie sily spotrebovala na to, aby vyzerala ako obraz, ktorý si sama o sebe vytvorila.
Preto už jej nikdy neostávalo dosť energie, aby bola sama sebou – niekým, kto ako každý iný na svete potrebuje ku šťastiu druhých ľudí…
(Veronika sa rozhodla zomrieť – Paulo Coelho)
