Nedávno som v správach videl čudnú vec. V Anglicku žije malý chalan, čo má takú… chorobu. Nič ho nebolí. Vždy keď ho ukázali, mal na hlave prilbu a na lakťoch a kolenách chrániče. Inak by si mohol ublížiť. Jasné, že mohol. Odkiaľ by vedel, že mu niečo je?
read more »
Monthly Archives: august 2009
Z Trevorovho denníka
Ak chcete zmeniť svet k lepšiemu, nepotrebujete na to veľa. Vystačíte s celkom obyčajnými prísadami. Začnite tým, že sa rozhliadnete okolo seba.
(Z knihy Pošli to ďalej – C. R. Hydeová
Človek si rychlo zvykne na zmenu
Už sa toľko nevypytujem. Všetko sa nedá analyzovať a pochopiť. Sú otázky, na ktoré sa nedá odpovedať jednoznačne. Preto už nie som reportér. Keď vás prestane baviť klásť otázky, prídete o miesto. To nič. Nebol som až taký dobrý. Neurobil som nič mimoriadne.
read more »
Čo je to realita?
„Čo je to realita?“
„To je to, na čom sa zhodne väčšina ľudí. Nie nutne to najlepšie, alebo najlogickejšie, ale to, čo sa prispôsobilo obecnému želaniu. Vidíte, čo mám na krku?“
„Kravatu.“
read more »
Tanec mimo rytmu
Hudba skončila.
„A teraz tancujte v rytme, ktorý nemá nič, ale vôbec nič spoločné s melódiou.
Znova zapla prehrávač, tentoraz oveľa hlasnejšie, a začala hýbať telom bez kúska harmónie. Len jeden starší pán, čo v hre predstavoval opitého kráľa, urobil, čo prikázala. Ostatní sa ani nepohli, zdalo sa, že sú v rozpakoch. Ktosi sa pozrel na hodinky – prešlo len desať minút.
Athena zastala a poobzerala sa okolo seba:
„Prečo nič nerobíte?“
read more »
„Je dobre dávať , keď nás o to žiadajú, ale je lepšie dávať bez vyzvania, vidiac potrebu.“
(Chalíl Džibrán, arabský básnik)
„Hra“
„Prvé slovo je: posvätný.“
Rozhodla som sa zapojiť do hry, aby som neumrela od nudy: predstavila som si svoju matku, priateľa, budúce deti, skvelú kariéru.
„Urobte pohyb, ktorý znamená posvätný.“
Prekrížila som si ruky na hrudi, akoby som objímala všetky tie drahé bytosti. Neskôr som sa dozvedela, že väčšina ľudí roztiahla ruky do tvaru kríža a jedno z dievčat roztiahlo nohy ako pri milovaní.
read more »
Mlčať je iné
„Máte priateľa?“
„Mám.“
Athena už nepovedala nič. Len zdvihla prst k perám, aby som mlčala.
A odrazu som si uvedomila, že je pre mňa nesmierne ťažké mlčať pred osobou, ktorú som práve spoznala. Človek má tendenciu rozprávať o čomkoľvek – o počasí, o problémoch s dopravou, o najlepších reštauráciách. Obe sme sedeli na pohovke jej úplne bielej obývačky s prehrávačom a malou poličkou na cédečká. Nikde som nevidela knihy ani obrazy na stenách.
Miestnosť bola prázdna, a teraz to ticho.
read more »
